ZŠ
Dnes sa toho udialo veľmi veľa, teraz však pekne poporiadku.
Ráno sme začali nielen modlitbou, ale aj našou táborovou hymnou, ktorú už poznám naspamäť. Vonku nás čakali dva autobusy a informácia, že nás odvezú priamo ku Srdcovej kráľovnej. V autobuse nám bolo veselo, cestou sme spievali a predstavovali si, s akou náladou nás Kráľovná privíta. Možno že sa len potrebuje vyspať a pozrieť na krásu vôkol seba, ktorú vidíme my, deti, alebo je skutočne taká zlá každý deň? V Tomášove sa však stalo niečo, čo nikto z nás nečakal. Kartové stráže prišli so zatykačom na Klobučníka a odviedli ho preč. Fakt sme mu chceli pomôcť, kričali sme, prosili, aj sme ho bránili zubami-nechtami, no okrem potrhanej karty sme s tým nespravili ničovaté nič. Rozkaz je rozkaz a proti vôli Kráľovnej sme boli maličkí.
Po včerajšom dni sme zabudli, čo jej Klobučník sľúbil, a teda, že pripraví klobúky na skúšanie. Ani jeden sa Kráľovnej nepáčil, jeden bol príliš veľký, druhý zas primalý, v treťom nemala priestor na svoj extravagantný účes a vo štvrtom zanikli jej krásne očné tiene. Ani deviaty klobúk jej nebol po vôli. Nahnevane ich rozhadzovala po obrovskom parku a vyhrážala sa Klobučníkovi, že mu dá sťať hlavu. Nachvíľu to vyzeralo, že sa Klobučníkovi už-už podarí utiecť, ale kartové stráže ho priviedli nazad. Adrenalín stúpal najmä vtedy, keď stráže podávali Kráľovnej meče- najskôr drevený, no potom aj z ocele. Bolo mi Klobučníka poriadne ľúto, a tak sme všetci naraz poprosili Kráľovnú, aby mu dala poslednú šancu. Zlovestne súhlasila, ale rýchlo som pochopil/a, že to rozhodne nebolo jej posledné slovo.
Čo sa to s ňou deje? Prečo jej nič nie je dosť dobré? V autobuse sme sa rozprávali o tom, že ak človek cíti obrovskú bolesť v srdci, dokáže sa tá istá bolesť premeniť na hnev voči všetkému a každému. Hm, s tým sa ale musí dať niečo spraviť! Nateraz sme Klobučníka zachránili a spokojní sme išli so svojim tímom načerpať energiu zo Zjedz ma! Vypi ma! pred pripravenými aktivitami.
Na piatich rôznych stanovištiach nás čakali poriadne výzvy. Prilákala nás hudba od Dvojičiek, kde sme si okrem iného, zvesela zatancovali Limbo. Ha! Nie nie také limbo, aké poznáte, pevne nás zviazali po dvoch a spoločne sme dvíhali zo zeme karty.
U Mačky Škľabky sme pocítili, že aj plyšová myška dokáže uhryznúť?! (veď sme v Krajine zázrakov), a potrápili sme sa na kvízových otázkach z ríše Divov (kde láska je skutočnou silou, la-la-la…).
Ale späť k aktivitám. Viete, koľko čajových kanvičiek potrebujeme na nenarodeninovú oslavu? Ja to viem presne, je to tristošesťdesiatštyri kúskov – robili sme, čo sme mohli, ale stále nám chýbalo viac než dvesto kusov.
Húsenica pre nás pripravila skúšku nielen našej synchronizácie, ale aj koordinácie. Ak ste ešte nikdy predtým nedržali nafúkané balóny (iba telom) a nemuseli v nich prejsť slalom tak, aby ani jeden nespadol, určite si to vyskúšajte. 😊
Poskladať hodiny zajacovi, ktorý sa večne kamsi ponáhľa bolo ťažké, lebo sme odbiehali poza stromy a krútili sa nám hlavy viac, než ručičky v jeho vreckových hodinkách.
Získané body za všetky disciplíny sme si dnes odmakali a Klobučníkovi sme vyčarili na tvári úsmev. Je milé, že sa tešil z našich úspechov, hoci ho po celý čas prenasledovala zúrivá Srdcová kráľovná. V jednej chvíli sa nám podarilo ukryť Klobučníka tak dobre, že ho Kráľovná nespozorovala, i keď stála takmer nad ním. Všetky tímy- Káro, List, Guľa, Kríže a Žaluď dostali na poslednej zastávke špeciálny darček.
Unavení, ale spokojní s pečiatkami za splnené úlohy sme sa ukryli v tieni stromov a doplnili sme vydanú energiu. Veľmi ma lákalo nazrieť do špeciálneho darčeka, v obale sme našli všeličo: bavlnky, korálky, papiere, drôtiky, vlnu, trblietky, kusy látok a iný kreatívny materiál. Ktorý tím vyzdobí pripravenú hlavu najkrajšie, dostane perfektnú odmenu. Snažili sme sa o to viac, lebo sme odmenu naozaj veľmi chceli. Pôjdeme do aquaparku? Neviem, ale má to byť WAU.
Hlavy sa nám mimoriadne podarili, každá bola iná, nápaditá, miestami vtipná a delil nás už len krôčik od vyhlásenia víťazného tímu. Zrazu sa zjavila Kráľovná, tie protivné stráže držali nášho Klobučníka akoby vyviedol niečo zlé a všetko sa udialo odznova. Tentokrát už Klobučník kľačal na zemi a my sme z plného hrdla kričali NIEEEE a sľubovali sme Kráľovnej všetko, výmenou za jeho život. Obetovali sme našu budúcu odmenu za vyzdobené hlavy, zrazu nezáležalo ani na aquaparku, ani na hore z čokolády, ani na hranolkách z mekáča. Postavili sme sa na stranu dobra, pretože ZLO môže premôcť len DOBRO. Kráľovná neveriacky krútila hlavou, prečo sa vzdávame odmeny a my sme jej dali sto a jeden dôvodov. Ten najdôležitejší bol však ten, že máme Klobučníka radi a je naším priateľom. Neveril/a som, že je na svete človek, ktorý nevie, čo je to mať rád. Na maličkú chvíľku, verte, či nie, som v Kráľovniných očiach zazrel/a zrnko pochybnosti. Robí dobre, keď chce každému ubližovať? Šomrajúc odišla s kartovými strážami preč, a ja pevne verím, že sme v nej zasadili semienko Dobra….
Teším sa na štvrtok, s týmto pocitom sa vraciam z Krajiny zázrakov, na perách mi znie: „spievam AEIOU, v Krajine Zázrakov, či sa zväčšíš, či sa zmenšíš, či si akurát, svojich priateľov maj stále rád“.