ZŠ
Znova je tu marec. Čas beží ako cválajúci kôň – krajina sa mení podľa toho koľko slniečka alebo koľko kryštálikov ľadu je aktuálne k dispozícii. My sa meníme – podľa toho, kde a s kým sme a koľko lásky alebo koľko skúseností dostávame.
A niečo sa nemení – každý za seba sa môžeme pýtať, čo. Jedna z tých vecí je pre mňa detská kreativita. 8. marec je Asociáciou slovenských arteterapeutov vyhlásený za slovenský Deň arteterapie. A tak ako každý rok, aj tento marec sa arteterapia pri tejto príležitosti po celom Slovensku dostala na ďalšie miesta a k ďalším ľuďom.
V našom prípade sme po druhýkrát „Tvorili s láskou“ s druhákmi na CZŠ v Hviezdoslavove. A že čo sme robili? Naše ruky a nohy sa stali semienkami, ktoré sme mohli zasadiť v celkom novej dimenzii. Mali sme tak možnosť vytvoriť celkom nový svet. Z každého semienka vyrástlo niečo iné, ale čo viac – boli tu s nami aj kamaráti, ktorí do toho istého priestoru sadili svoje semienka, preto bolo nevyhnutné sa dohodnúť, ako bude ten náš svet vyzerať ako celok a ako sa vlastne bude volať. Na záver každá dimenzia odprezentovala svoj „nový svet“ a zožala veľký potlesk za svoju intenzívnu prácu.
Ďakujem detičkám za ich vklad, pani učiteľkám za pomoc, pani riaditeľke za priestor pre rozvíjanie kreativity. Deti pracovali ako včielky, s veľkou energiou – vlastnou aj skupinovou a myslím, že keby bol čas človek, požiadali by ho, aby sa „natiahol“ :-).
A keď už hovoríme o čase, prezradím aj niečo naviac. Deň predtým sme mali arteterapiu na podobnú tému s dospelými. Zdá sa, že či sme „malí“ alebo „veľkí“, stále ostáva najťažšou časťou procesu dohoda. So sebou, s inými. Tak mi napadla len tak otázka. Koľko podstatného sa vlastne počas svojho života naozaj naučíme?
Dotvorenia priatelia!
(Text pripravila p. Eva Ďurišová, mamka nášho žiaka.)