Vraví sa, že vlastná skúsenosť je neprenosná.
Minulosť nám poskytuje dôležité informácie o tom, ako sa žilo kedysi. Prečo nás to tak zaujíma? Dôvodov je hneď niekoľko.
- Získavame informácie o dobe, ktorá bola súčasná, hoci dnes je pokrytá tenkou vrstvou prachu.
- Môžeme sa poučiť z chýb, ktoré pred nami urobili iní, skrátka, robiť veci inak.
- Budujeme si vzťah k tradíciám a zvykom, ktoré si nesieme už zopár generácií ako batôžtek na chrbte a nechceme sa ho vzdať.
- Našu pozornosť priťahujú príbehy, kuriozity a všetko, čo podnecuje našu fantáziu.
Na celoškolskej púti v Báči sme vyskúšali nazrieť do minulosti našich starých rodičov a tiež do neďalekej minulosti našich rodičov. Predsa len, spomenúť si na meno obľúbenej učiteľky, zisťovať školský prospech, vybaviť si typickú desiatu a opísať svoju školskú tašku spred X rokov, neboli jednoduché úlohy. Vo viacerých vyvolali nostalgiu, niektorých potrápila pamäť, ďalší sa v spomienkach vrátili do krásnych, bezstarostných liet.
Všetky deti sa v jednu dohodnutú chvíľu zmenili na anketárov, alebo ak chcete – redaktorov, aby spravili krátky rozhovor so všetkými ochotnými (starými) rodičmi.
Spolu s piatakmi sme zozbierané dáta spracovali na hodine Slovenského jazyka. Otázky boli rozdelené do niekoľkých oblastí – škola, záľuby z detstva, hry a hračky, profesia v dospelosti, zvyky a tradície, vybavenie domácnosti.
Medzi opýtanými (starými) rodičmi mali najväčšie zastúpenie Béčkari, ktorí v zošitoch písali krasopisne bombičkovým, alebo atramentovým perom. Modré fľaky na prstoch neboli ničím zvláštnym. Na dobrú pani učiteľku si spomenulo dvadsaťpäť bývalých žiakov, no našiel sa aj jeden, ktorý by na svoju pani učiteľku najradšej zabudol 😊. Deti sa voľakedy zabávali rôzne, pri hrách nemali k dispozícii toľko hračiek, a preto viac trénovali svoju fantáziu. Ak niečo nemali – boli motivovaní vyrobiť si to. Dievčatá sa potešili s bábikou. Keď zazvonilo na prestávku, na laviciach ste nevideli žiadne boxy, ale chlebíky s maslom a ovocím, chlebíky s masťou, občas nejaká klobáska či šunka boli tým, čo deťom v minulosti dobíjalo baterky. Všetky tie dobroty nosili deti zabalené v igelitovom sáčku, alebo len tak, v papieri. Šup s desiatou do koženej tašky, na ktorej nechýbali ani odrazky a išlo sa do školy aj niekoľko kilometrov. Nuž, cesta za vzdelávaním nebola taká jednoduchá, aká je dnes, ale preverila aj odhodlanie dennodenne absolvovať veľké vzdialenosti peši, a to za každého počasia.
Na posledné zvonenie v škole sa všetci veľmi tešili, pretože prišiel vytúžený čas oddychu a zábavy. Nemyslite si ale, že starí rodičia sedeli pred televízorom, s Robloxom v mobile, nebodaj s Xboxom v rukách. Mobily predsa nepoznali a väčšina opýtaných si ich kúpila až v dospelosti. Mnohí sa v detstve starali o hospodárske zvieratá, chovali kravy, kone, po škole pásli húsky či kačky. Ako (starí) rodičia trávili čas záviselo aj od toho, kde žili. Rodičia z mesta sa, prirodzene, venovali iným zábavkám, než ich rovesníci z dedín. Teraz sme zvyknutí na to, že sa rozdiely medzi životom na dedine a v meste stierajú, až úplne miznú, no nebolo tomu tak. Za pekného počasia aj (starí) rodičia lietali na bicykloch po vonku, chodievali na výlety, fúkali si odreté kolená a snívali o tom, čím sa raz stanú.
V dospelosti sa ich najkrajšie zážitky spájali s narodením detí, vydajom/svadbou, cestou lietadlom, loďou, návštevou nových miest, s vysnívanou prácou (napr. aj na letisku), no najmä so svojimi deťmi – našimi rodičmi. Čas strávený s nimi považovali za najlepší zážitok, za najlepšie investovaný čas.
Naši šikovní a zvedaví anketári – redaktori sa s ohľadom na miesto, na ktorom sme sa stretli a udalosť, pri ktorej sme sa celá škola spojili v jedno, pýtali aj otázku, či majú naši (starí) rodičia obľúbený kostol. Každý odpovedal tak, ako mu je srdcu najmilšie – každý má ten SVOJ kostol, jeden jediný. Azda ten, v ktorom každú nedeľu sedeli a doteraz si sadajú do rovnakej lavice, alebo ten, kde zažili najmilšiu Jasličkovú slávnosť, ten, kde si prisahali lásku či krstili svoje deti. Alebo je to ten, do ktorého chodievajú na polnočnú omšu počas Vianoc. Apropo, Vianoce! Je krásne, že naši starkí udržiavajú tradície a prenášajú ich svojím „žitím“ aj do dnešnej doby. Preto ešte stále existujú rodiny, kde na Vianoce rozkroja jabĺčko, hádžu orechy do rohu miestnosti, najstaršia žena v rodine číta zo svätého písma a vinšujú sa sviatky po širšej rodine. Ďakujeme Vám, naši milí za to, že nás učíte tradíciám.
Ďakujeme aj za to, že ste prispeli svojimi odpoveďami do nášho programu na celoškolskej púti v Báči a dovolili ste nám „nakuknúť“ do čias minulých. Je príjemné spomínať na všetko pekné, pripomínať si podstatu toho, čo robíme a najmä to, pre KOHO to robíme. Ste naším živým dôkazom, že najkrajšie a najhodnotnejšie zážitky nás nestoja veľa úsilia. Stačí byť spolu a… počúvať srdcom.
(Text pripravila pani učiteľka Janka Novysedláková so žiakmi 5.A triedy.)