Dominika na okresnom kole v súťaži Hviezdoslavov Kubín

„V škole ma vybrali v súťaži Hviezdoslavov Kubín. Pani učiteľkám sa to asi najviac páčilo, neviem. Trénujem ďalej, recitujem. Pani učiteľky to chcú odo mňa často počuť. Nechápem, čo si to nevedia ešte stále zapamätať? Ale že pôjdem za odmenu na výlet, aby som súťažila ďalej.

Tak je to dnes! Posledné povzbudenie od tata pred odchodom vlaku, anjelik pre štastie od maminy – mám, čokoládu na nervy – mám. Som nervózna, ale teším sa, veľmi sa teším. Prišiel ujo sprievodca. Pristúpili? Kupujeme lístky – dospelý a detský. Ujo sa pýta, ktorá z nás je tá dospelá. Ja nepochybujem, ale pani vychováteľka Lenka povedala, že ja jej robím doprovod. No neviem, som trocha zmätená. Ujo sa na nás usmial a išiel ďalej. Sledujem tabule na zastávkach a krajinu, je to krása, všetko sa to hýbe tak rýchlo. Cestu po koľajniciach som zvládla. Pani vychovávateľka ma vo vlaku nezabudla, som rada.

Kráčame mestom, je hrozná zima. Ideme ruka v ruke, obzeráme známe-neznáme. Trafili sme hneď a ja som si spomenula, že som tu už vlastne bola. Ráno som mamku stihla len nachvíľu, išla skoro z domu, tak mi bolo trocha smutno. Pani vychovávateľka mi požičala Edupage, píšem jej, ako sa teším a posielame fotku, aby sa o mňa nebála.

Dlho sme čakali, kým nás pustili dnu, zatiaľ som si pozrela obrazy vo dvore a veľký hmyzí domček. No konečne otvárajú dvere, že či nám nie je zima. Radšej som ticho, frflala som doteraz. Dostala som džúsik od tety, ktorá ma zapísala, je mi lepšie.

Sadli sme si do druhého radu. Začínam byť nervózna, tak vyťahujem čokoládu. Je na nej odkaz od mamky, ako ma ľúbi. Je skvelá. Mamka, aj tá čokoláda. Ale píše, že ju nemusím zjesť celú, tak sa podelím, myslím, že aj pani vychovávateľka je so mnou nervózna. Aha, mám v ruksaku tatove rukavice. Pani vychovávateľka sa smeje, asi sa jej zdajú obrovské, ako mne. Pýta sa, prečo sme celú cestu mrzli, keď máme rukavice. No veď sú tatove, neviem, čo nechápe. Našla som aj vytlačený text, písmenká sú rozmazané. Dochádza toner, je to celé pásikávé. Nie je tu autorka, joj tato. Čítam si už tretí raz. Och, zabudla som autorku. Píšeme rýchlo pani vychovávateľke Janke, ktorá si ho ešte včera so mnou prešla, snáď si pamätá. Pamätala – Jana Barillová – Včielka Lienka. Včielka Lienka? Čo to? Rodičia mi dali zlý text? Aha nie, pani vychovávateľka zle napísala, robiť mi takto nervy, čo ich mám málo?

Dočkala som sa, začíname. Vytiahla som si číslo 3, to nie je dobré číslo. Pani vychovávateľka povedala, že to aspoň budem mať rýchlo za sebou a nebudem mať toľko stresu. Pripla mi anjelika od mamky ako brošňu, páči sa mi to, viem, že na mňa myslí. Aj tato. Pani učiteľky mi poslali v správe srdiečka. Držia mi palce. Ešte raz si overím číslo, áno, je to 3. Vlasne trojka je dobré číslo, mohla som si vytiahnuť aj jednotku, mala by som to hneď za sebou.

Už idem na to. Postavím sa pred porotu. Dávam úsmev na pani vychovávateľku, vidím, že ma natáča, joj to zas bude všetkým ukazovať? Udržujem očný kontakt, hovorím nahlas, ako mi radili. Porota si niečo píše, asi ako mi to dobre ide. Ešte úklon a hotovo! Uff, som rada, pani vychovávateľka povedala, že to bolo skvelé, aj ja si myslím. Ešte počkáme, kým skončí aj desiaty rečník s básničkou a máme prestávku. Výborne, vyťahujem desiatu, neviem, čo to bude, mamka ma prekvapí.

Teším na rozprávky, tiež ich bude desať. Kedy už začneme? V škole nemáme také dlhé prestávky. Dobré boli, aj som sa zasmiala. A zas prestávka. Jeeej, pagáčiky upiekli, dám si tento malinový, skvelý. Opäť musím čakať, už som z toho trochu unavená. Fotíme grimasy, neviem prečo, pani vychovávateľka je asi viac unavená ako ja.

Vracajú sa tety porotkyne. Zase som nervózna, šúcham nôžkami pod stoličkou. Vyhlasujú víťazov bronzového pásma, nevyvolali ma. Ide strieborné pásmo. Och, tie stresy. A ešte tu máme Dominiku Némethovú. To som ja! Áno, už idem! Mám strieborný diplom! Wau. Veľmi sa teším! Pani vychovávateľka je na mňa hrdá, neplače, nevadí, nabudúce. Rozmýšľam, čo je to strieborné pásmo, bolo nás v ňom viac.

Zhodli sme sa, že veď strieborné medajly sa dávajú za druhé miesto, tak budem na druhom mieste. Skvelé! Som tak rada!

Diplomy už rozdali aj zlatému pásmu. Balíme. Prechádzka mestom je krajšia, už mi nemrzne úsmev, tatove rukavice nevyťahujeme. Majú tu pekné námestie a roztomilé mini zvieratká za oknom v hračkárstve.

Opäť vlakom naspäť, sledovala som dediny, pamätám si všetky názvy. Pani vychovávateľka vraví, že mám dávať pozor, aby sme nezabudli vystúpiť, inak sa prevezieme do Bratislavy. Teším sa, chodíme tam na zmrzlinu, ale dnes mám ešte basketbal. Dedo pre mňa príde, musím sa vrátiť do školy. Ostal mi ešte rohlík, no mám si predstaviť, že jem na obed niečo lepšie. Tak jem vyprážaný karfiol, chutí ako rohlík.

Konečne tu, zase som ale nervózna, mám sa ísť pochváliť, ako som dopadla. Zvládla som aj to. Pani kuchárka mi odložila dnešný obed, teším sa, ešte som hladná. Aha, no asi teda nemusela. Zabudla som, že je streda – rybací deň. Tak, vidím to na keksík od mamky. Vchádzam do triedy. Objímajú ma, gratulujú, spolužiaci sú zvedaví, ako som dopadla a hlavne, čo som dostala. Mám ich rada.

Dominika, dedko prišiel! Teším sa aj na basketbal. Všetko mám zbalené. Diplom do ruky, nech sa nepokrčí. Čip? Mám. Ahojte!“

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

(Text podľa prejavených pocitov a slov Dominiky Némethovej z 2.C pripravila p. vychovávateľka Lenka Motýľová.)