ZŠ
Ono sa to vlastne oficiálne volalo „stanovačka“, ale všetci sme tak nejako tušili, že iba v stanoch spať nebudeme.
Opekačka s rodičmi a spevom s gitarami hneď po tom, ako mi naši postavili stan, v ktorom budeme spať viacerí. Páni, nevedel/a som sa dočkať, ako sa budeme v noci natajňáša rozprávať! Až do polnoci! A možno vôbec nepôjdeme spať!
O deviatej sme vyprevadili aj posledných rodičov, ktorým sme už v tej chvíli chýbali a zábava sa mala začať. Až na to, že v tej chvíli sme mali pocit, že sa končí. „Umyť zuby, prezliecť sa a stretneme sa tu na večernú modlitbu!“ – Ale veď my sme sem neprišli na to, aby sme o pol desiatej už boli v posteli (teda v spacáku)…
Zuby umyté, prezlečení, modlili sme sa. S vďakou za dnešný deň, opäť plný rôznych aktivít a získaných kúskov karty. Po modlitbe sme však dostali nové inštrukcie: začína sa nočná hra: prejsť v skupine čarovným lesom až ku kráľovnej v hrade a vrátiť sa bez strát (v rovnakom počte). Ach jaj.
- na konci králičej nory sme hľadali, na čo Alica v príbehu zabudla a našli sme toto: Všetky cesty patria Srdcovej kráľovnej.,
- pomohli sme kriketovým ježkom vrátiť sa do svojej jamky a spriatelili sme sa s trúbkovými kačičkami,
- u mačky Škľabky sme lúštili skrytú myšlienku, ktorú vyslovila v príbehu Alica – Ak nevieš kam kráčaš, je úplne jedno, kadiaľ pôjdeš.,
- u klietkového vtáka sme zisťovali, kde sa nachádza Krajina zázrakov, a zistili sme, že je to v Alicinom sne,
- šachovnicovou cestou sme kráčali len po bielych políčkach, aby sme došli až k šípakom, tých sme museli uložiť do tvaru šípky a rozsvietiť hlavného šípaka;
- museli sme prejsť okolo spiacej kartovej stráže (ktorá kde-tu vykrikovala, že všetko musí byť červené!) potichúčky, pričom sme na chodidle zospodu mali priviazané pískajúce kurča;
- v skoro najbližšej komnate ku kráľovnej sme zodpovedali ďalšej kartovej stráži dve otázky: čo chýba Srdcovej kráľovnej? – SRDCE a aké písmenká si hovorila húsenica na hube? – AEIOU, a dostali sme za odmenu srdce a hviezdu z kráľovniných truhlíc;
- v ďalšej komnate sme stretli kráľovnin zlý sen hrajúci na klavíri a potulujúci sa hradbami ako mátoha, ak niekto tento sen vyrušil, Srdcová kráľovná sa prebudila a bola veru ozaj nahnevaná, že sa tak stalo… Nerozumela, prečo sme jej chceli ukradnúť srdcia, ktoré ona ukradla kartám (a žiadne jej ale i tak nepasovalo) a hneď nám ich aj brala,
- a potom sme utekali k malým dvierkam s hovoriacou kľučkou, kde sme pohľadom do kľúčovej dierky prišli na to, že Ak sa chceš z krajiny zázrakov zobudiť, musíš ísť najskôr spať…
Aha! Takže spať! Tak dobre.. po takomto dobrodružstve nám to síce chvíľu trvalo, ale o jednej už spalo celé stanovisko. Možno s výnimkou dospelákov, ktorí nás niekoľkokrát v priebehu noci prišli skontrolovať (neviem o tom nič, oni hovorili…).